Antistresová terapia

Kopí sa to. Len čakám, kedy vybuchne sopka. Mohla by som povedať, že je to problém za problémom, ale to by som klamala. Keď zazvonil mobil a ozvala sa mne veľmi blízka osoba, že sa sťahuje mimo Slovensko a či nechcem ísť bývať do bytu, kde o teraz bývala v podnájme ona, nejako mi nedošlo, že vlastne o dva týždne naozaj natrvalo odíde. A zrazu je to tu, v nedelu odchádza a ja z toho mám docela traumu. Ona tiež. Sme ako sestry, od útleho detstva na seba pútané, dorozumievace sa takmer telepatiou. Je to jej rozhodnutie, veď kto by nešiel za lepším? Mrzí ma hlavne to, že ja s tým nemôžem nič urobiť...

Iná mne veľmi blízka osoba má už päť rokov isté zdravotné problémy. Lekári sa zrazu rozhodli, že by sa to mohlo začať riešiť. Síce nikto z nich nestresuje, vraj to neni nič vážne, ale trošku mi to podráždilo nervy, keďže je tá osoba sluchovo postihnutá a ja musím po tých vyšetreniach chodiť s ňou. Aby som tlmočila. Dnes som teda mala voľno a chodili sme po lekárok jak také trajdy. Na priepustku som nazbierala tri razítka od troch rôznych lekárov, aby mi náš "milý" vedúci veril, že som nešla "za robotu" ale naozaj som bola potrebná. Najhoršie na tom je, že ani so zdravotným stavom mne blízkeho človeka nemôžem nič urobiť.

Na to, že pracujem vo fabrike vo výrobe pri páse ma moja práca baví a, verte či nie, aj napĺňa. Ako som si kedysi nášho vedúceho chválila aký je perfektný a ako ľudsky každému pracovníkovi vyjde v ústrety ak niečo potrebuje, teraz mám pocit, že som ho precenila. Začal sa totiž chovať ako najväčší "vriťolez"!! Vlastne netuším o čo mu v skutočnosti ide, ale ako držal s ľuďmi tak teraz drží s papalášmi. Keď príde ku nám do výroby, ani sa naň nepozerám a keď hej tak po ňom škaredo zazrem, nech vie na čom je. On sa tiež netvári milo keď si po ňom žiadam priepustku na celý deň, keď potrebujem ísť s blízkou osobou k lekárovi ako doprovod, ba naopak, dával mi najavo, že sa mu to nehodí (ale na to mu ja viete čo). A myslím, že už si uvedomil, že ma musí prvý pozdraviť on, pretože ja sa snažím čo najviac ignorovať, to je to najlepšie čo môžem urobim ak nechcem aby so mnou začal konverzovať. Dosť sa bojím toho, že to (pri mojej povahe) raz nevydržím a poriedne mu vytriem zrak, čo bude mať za následok, že ostanem nezamestnaná. Keď ho vidím, ako keby som videla Róberta Fic, tkú som si na toho človeka vytvorila averziu. A zase s tým nemôžem nič spraviť!!!

Keď som už tretí deň chodila v práci ako bez duše, prišiel za mnou kamarát-kolega, objal ma okolo ramien a spýtal sa čo ma trápi. Vôbec som si neuvedomila, že by to na mne mohlo byť vidno. Povedal mi, že je to veľmi vidno. Je to človek, ktorý rád chodí po lese. Sám. Vraj je to preňho antistresová terapia. Ako ma tam utešoval a hovoril mi dosť povzbudzujúce slová, napadla ma taká šialená vec. Po práci idem do lesa!!! Sama!!! Ako som si zaumienila tak som aj urobila...

Je zvlášne ísť do lesa, kde som chodila ako decko a zistiť, že tam tie cestičky už niesu. Za to tam boli iné cestičky a keby som mala čas tak sa po nich vyberiem. Zaujímalo by ma kde to všetko vedie. V lese nebolo ani živej duše, len konáre v korunách stromov s o seba ťukali a vŕzgali ako keby mi chceli čosi povedať.

Myslím, že ten minihríb je vidno dobre. Keď som ho zbadala, musela som ho vyfotiť

No a keď som zazrela toto, povedala som si "Fuj to čo je" :D

Strašne sa mi táto fotka páči...

Ako tak idem jednou z tých nových cestičiek, uvedomím si, že som v lese vlastne sama, dosť dlho (asi hodinu a pol) a predovšetkým som zašla trocha viac hlbšie do lesa než so pôvodne plánovala, tak som sa otočila na päte a išla domov. A viete čo? Bolo mi skvele!! Patrik veľmi dobre vie, prečo do lesa chodí často a rád a ja som rada za to, že som vôbec takého človeka mala tú môžnosť a česť spoznať!!

Budúci príspevok bude pozitívnejší, sľubujem!! Mám vo worde rozrobený tag 50 faktov o mne, no zatiaľ ma napadlo len faktov štrnásť :D

A vy čo poradíte? Čo robíte vtedy, keď máte pocit, že sa na vás všetko rúti a vy ani nestíhate vstrebávať všetky okolnosti? Prajem vám príjemný zvyšok večera :*